Vyhledávání
Google
poslední komentáře

nové v diskusi
praktické odkazy
nejčtenější články
horyinfo
HORYINFO.CZ
ISSN 1802-1093
grafika (c) Eva Jandíková
text a foto (c) autoři článků a fotografií
Vydává:
Ing. Petr Jandík - computer design studio vydavatel a šéfredaktor,
Pivovarnická 6, Praha 8,
IČ 10192182


Inzerce:
inzerce@horyinfo.cz

Postaveno na systému phpRS
Programování modulů Petr Suchý
Nové články: RSS kanál
Nové cesty: RSS kanál

HORYINFO je součástí ARCHIVU ČESKÉHO WEBU Národní knihovny ČR
WebArchiv - archiv českého webu
Najděte nás na Facebooku

Google+



Nádherné Orinoko


Delta OrinocaZa indiány Yanomami

Hoci som nikdy nedostal do rúk Verneovku s týmto voňavým názvom, aj tak sa ešte veľmi dávno v mojej chlapčenskej duši zahniezdila túžba objavovať tajuplný svet exotickej juhoamerickej divočiny. Orinoko – to meno zneje akoby bolo z ríše fantázie. Pre mňa určite. Vzrušujúce predstavy, mnoho rokov očakávaní, sila prírody, odľahlé priestory, tropické kráľovstvo divočiny, a v neposlednom rade Indiáni.


Detský sen je ako program v mysli. Časom sa menil na skutočnosť a ja som začal túto krajinu aj hmateteľne spoznávať. Bola to láska na prvý dotyk. A tak som za seňoritou Venezuelou začal chodiť pravidelne. V šarmantnej krajine, ktorú stredom predeľuje práve rieka Orinoko som časom prešiel takmer zo všetkých strán. Spoznal som močaristú orinockú deltu, tajuplný svet stolových hôr, pestrý život zvierat na savanách, atraktívne karibské pobrežie, ale aj zasnežené Andy. Mnoho rokov mi zabávala myseľ najnedostupnejšia oblasť Alto Orinoko – Horné Orinoko.

Orinoko, ako všetky rieky sveta, nielen veľtoky akým je, prináša do krajiny ľudí a s nimi aj mnohé výdobytky moderného sveta. Postupne sa osídľujú nové a nové oblasti, ešte nedávno patriace len kráľovstvu divočiny. Noví prisťahovalci, či už potomkov Španielov, otrokov alebo pôvodných amazonských Indiánov, tvoria pestrofarebnú ľudskú zmes všetkých odtieňov čokolády.
Málo kto a málo čo odoláva zmenám. Tak aj pôvodní Indiáni sa stále menej chcú podobať svojim hrdým predkom – tým nahým a divokým, tým, ktorých my z iného sveta tak stále chceme vidieť. Dnes drvivá väčšina Indiánov v celej Amerike prijala už viac či menej civilizovaný spôsob života. Ľudia kdekoľvek na zemi menia životný štýl a chcú sa čo najviac podobať tým, ktorí udávajú rytmus doby. Západná civilizácia je pre mnohých vzor, ideál, túžba. Krátke vlasy, oblečenie, predmety každodenného života, motorové píly, dobytok, ťažba zlata, dreva, nerastov.




Tlak civilizácie konzumu je nezadržateľný. Výnimky sú stále zriedkavejšie a cesta do praveku je stále neskutočnejšia. V rámci celej Amazónie, na tých najodľahlejších miestach, by sa už na prstoch dali porátať poslední necivilizovaní predstavitelia miznúceho sveta. Krajín, kde je 21. storočie a súčasne doba kamenná je na svete už len hŕstka. Aj vo Venezuele sú ešte takýto domorodci. Nepočetné migrujúce skupiny národa Hoti a pomerne početní zato značne rozptýlení Yanomami. Ich územie pokrýva neprístupný terén pralesa a vysočiny. Počtom zhruba 18 tisíc sú Yanomami najväčší prírodný národ celej Amazónie. Návštevy tohto kmeňa sú striktne obmedzované. Zdá sa, že sa konečne dočkali ochrany pred vonkajším svetom. Venezuela, rovnako ako aj Brazília, kde žije zhruba 40% Yanomamov, ale aj niekoľko ďalších pozoruhodných kmeňov, majú dnes svoje ministerstvá pre indiánske záležitosti. Získať oficiálne permit pre vstup na ich územia je vzácny. Majú ho len nepočetné vedecké expedície a misionári. Ďalšou kategóriou sú tiež bohatí výletníci využívajúci drahý servis helikoptér a kontaktov určitých vplyvných ľudí – takých, čo môžu všetko a za svoje možnosti, za svoj vplyv, si nechajú veľmi dobre zaplatiť. V neposlednom rade sú to ilegálni hľadači, prichádzajúci takmer výlučne kvôli zlatu a diamantom. Tí boli a ešte sú najväčším zlom územia na Hornom Orinoku. V roku 1993 sa svet dozvedel hroznom masakre, keď bolo zabitých 73 príslušníkov Yanomami. Hľadači zlata prišli do potýčky s Indiánmi, ktorá prerástla v brutálny masaker.
Donedávna boli Yanomami aj tu ohrozovaní pozemkovými špekuláciami. Bezohľadnosť podnikateľov už mnohokrát pripravila Indiánov – vlastníkov pôdy o ich územia. Tlak farmárov, ťažiarov a lovcov na ich územia je stále boľavý jav na všetkých kmeňových územiach tretieho sveta.
A nakoniec sme to my – nadšenci pre poznanie toho krehkého v nás, čo chceme prežívať a poznávať cez to veľkolepé divadlo honosne nazývané divočina.

Venezuela
Venezuela, foto: Martin Žilka


Šance nemáme veľké. Musíme prekonávať úskalia byrokracie a nedostatku financií. Našou veľkou devízou je ale niečo iné. Je to nadšenie, ktoré už neraz dokázalo, že prináša sebou aj šťastie. To šťastie, ktoré praje len rozhodným a zdravo odvážnym.

Puerto Ayacucho. Provinčné mestečko, kadiaľ všetky cesty vedú do kedysi nekonečných pralesov Amazonas. Je to najjužnejšia časti krajiny obkolesená Brazíliou a Kolumbiou. Náš zámer nie je jednoduchý. Chceme prejsť rozsiahlu oblasť, ktorá je stále kráľovstvom divočiny, ale aj domovom viacerých indiánskych národov. Pohyb cudzincov tam síce nie je bežný, no nie je ani zakázaný a to je pre nás to najpodstatnejšie. Cieľom skúsiť spoznať nepoznané. Rieku, a život okolo nej. Dostať sa čo najďalej. Po riečnom systéme Orinoka a jeho ramene Casiquiáre k Yanomamom, ktorí žijú mimo rezervácie. A tu je teraz naša šanca - kto neskúsi – neuspeje.
Do Puerto Ayakúča prichádzame v čase vianočnom a fiesty. Ten čas je najnevhodnejší na hocaké úradné vybavovačky, Po niekoľkých dňoch zháňania kontaktov a posledných informácií, ohučaní salsou konečne vyrážame na vlastnú päsť. Naša túžba sú vzdialené obzory, a tam kdesi kde to poznám len z knižiek, žijú slobodní a divokí - Yanomami.
Za Ayakúčom končí viac menej tá naša bláznivá civilizácia. Posledných 60 km asfaltovej cesty. Obchádzajú sa ňou búrlivé vody orinockých pereí Atures a Maipiares, ktoré bránili v minulosti veľkým plavidlám v dobývaní panenských oblastí. Práve nesplavnosť rieky rozhodovala o osude celého vnútrozemia. Zostalo uchránené podstatne dlhšie ako všetky ostatné oblasti. Cestu do Samariapa kde cesta končí, lemujú kde tu roztrúsené žulové balvany veľkosti niekoľkých beckovských hradov.

Kámen vajíčko
Kámen vajíčko, foto: Peter Ondrejovič


Jeden z nich, bochník jak pecen chleba, nápadne pripomína svojho austrálskeho kolegu menom Uluru alebo Airs rock. Sú to vlastne výstupky prastarého Guayanského štítu, 3 a pol miliardy rokov starého podkladu na ktorom sú roztrúsené moje staré známe stolové hory. Aj keď ich je tu podstatne poredšie ako v n.p. Canaima, sú dominantou celého obrovského teritória. Hora ako gigantický parez menom Autana tepuí je doslovne symbolom štátu Amazonas a posvätnou horou národa Piraov. Je štíhla a vysoká a na vrchu je jej tajomná rovná plocha, typická pre misterióznu krajinu strateného sveta. Sveta stolových hôr, do ktorého som sa kedysi sám zamiloval.
Autobus nás vykladá rovno v prístavisku Samariapo. Je to ospalé vidiecke prekladisko, ktoré prebúdzajú pravidelne ý ktorí stadial odchádzajú a vracajú sa. Aj v to ráno tu stretávame zopár indiánskych motorových člnov a dva moderné rýchločlny. Konkurencia udržuje prijateľné ceny. Vpravo je Kolumbia a jej nepokojná hranica. Tá hranica zdá sa, nie je na prekážku aj napriek vzájomnej vízovej povinnosti. Obe spoločnosti majú odchod v rovnaký čas a tak sa z času načas predháňame na širokej hladine Orinoka. Po dvoch hodinách rýchloplavby sa veľtok definitívne stáča k východu. Je tu aj ústie dvoch veľkých riek s vodou farby cocacoly, ktoré pohlcujú mohutné žltohnedé vody Orinoka. Pripomína to v malom sútok gigantickej Amazonky a Rio Negra.
Tam sme vystúpili na breh v mestečku San Fernanda de Atabapo, poslednej „diere“ moderného sveta. Ďalej žiadny pravidelný transport po rieke už nefunguje. Tu začína naša plavba „naverímboha“. Obchádzam lodníkov s otázkou kto sa chistá pokračovať proti prúdu Orinoka. Mnohé indiánske rodiny obývajú motorové bongá s prístreškom a hamakami. Takto mnohí migrujú túlavým spôsobom riečnym systémom.

Kormidelník kočující lodi
Kormidelník kočující lodi, foto: Martin Žilka


Či budeme mať šťastie proti prúdu, to záleží už na prozreteľnosti a okolnostiach okolo toho. Ľahko sa môže stať, že tu takto môžeme „stvrdnúť“ aj pár dní ak nám nieje súdené. Rád pozorujem hry osudu a dodatočne si uvedomujem „náhodné „ prihrávky ktoré nám pomáhajú v dosiahnutí cieľa. O dákych 16 dní nám letí lietadlo zo San Carlosu a to by sme mali stihnúť, aby sme pre zmenu nestvrdli tam. Do našej veci zainteresovávam aj vojakov z Guardia Nacional, ktorí majú na starosti registráciu motorových lodí a ľudí. Upozornia nás, ak by sa dakto predsa našiel. Hodiny plynú a nádeje rednú. Obchádzam mestečko a zisťujem preventívne možnosti plateného zvezenia sa. No potvrdzuje sa že, ak si biely nepomôže Ti byť chudobný. Aj tak si každý myslí, že kotím doláre. V okamihu, keď to pre dnes už vyzeralo nepravdepodobné „týpek“ na hliníkovom člne na nás vytasil nekresťanskú sumu - 250 tisíc Bolivárov. Kontrujem na 200, plácneme si a ani nevieme presne kam to má byť, hlavne nech ideme ďaleko. Cena je vskutku zlatokopecká a dá sa platiť tiež v zlate, čo je v týchto končinách bežné platidlo. Títo chlapíci totiž vozia zásoby pre zlatokopov pod Cero Yapacaná.

Kedysi národný monument a chránený prírodný výtvor Venezuely a dnes novodobí Babilon v pralese. Miesto, ktoré nám znalec týchto končín, maliar pralesa Dungel odporučil, aby sme sa mu radšej vyhli. Mňa naopak celkom provokuje neznámo takejto ľudskej divočiny, horšie je to so Vševedom kvôli tej jeho drahej fototechnike. Čln brázdi nádherné Orinoko pod surealisticky vymaľovanou pozdnou oblohou. Nebo je sfarbené zapadajúcim slnkom do oranžova a to všetko sa ešte aj znásobuje v nepokojnej hladine rieky. Kľučkujeme medzi bludnými balvanmi v perejách Santa Barbory. Lodivod, miestny Indián, ten sa tu vyzná hádam aj po hmate - dúfam. Keď sú majitelia lode a nákladu v kľude, neobávame sa teda ani my. Snáď len vďaka svitu hviezd, ba možno viac podľa intuície sa plavíme nebezpečným slalomom žulových obliakov, takých typických pre mnohé úseky tejto rieky. V temnote nočnej oblohy a svite hviezd sa ďaleko na obzore črtá hranol stolovej hory. Tam je náš dnešný cieľ - Yapacaná. Až neskoro v noci motor utíchne, budíme sa. Sme doma. Lodníci nám doporučujú stan postaviť na brehu a príliš sa neukazovať. Nedá mi však, aby som neopáčil aspoň zobďaleč atmosféru nočného života zlatokopeckého kempu. Čakal som viac, ako v Londonovkách z Yukonu, bujarú zábavu, alkohol, hazard, predajné ženy. Vládne tu naoko kľud a pohoda a možno to tak naozaj aj je. Väčšina garimpeiros, ktorými sú ilegálni Brazílčania a Kolumbijci má proste dovolenku. Sú predsa sviatky a tak sú pri svojich rodinách v ďalekých domovoch.


Foto: Peter Ondrejovič


Ráno, ešte pred svitaním, je kemp dávno na nohách. Každú chvíľu počuť odchádzať nejaký motorový čln. Pochopili som, že „mina del oro“ – zlatá baňa musí byť mimo osady. Skutočnej aj je. Zlato sa ťaží v masíve stolovej hory Yapacaná, štyri kilometre náročného pochodu od opačného brehu rieky. Exkurziu na ilegálnom nálezisku, zdá sa, môžeme vypustiť. Cero Yapacaná sa vynára z nekonečnej roviny pôvodného pralesa a patrí k národným monumentom Venezuely. Dnes je hrubo devastovaná, ale tu, zdá sa, to kompetentným nijako nevadí. Ešte horšia situácia je aj na Rio Siapa - rieke, ktorá je už priamo v rezervácii Yanomamov. Tam sa údajne na extrakciu zlata hojne používa aj jedovatá ortuť. Pri letoch nad Guayanskou vysočinou som pozoroval neraz smutné mŕtve stromy na brehoch otrávených riek.
Koncom 80-tych rokov vypukla prvá zlatá horúčka na rozsiahlom území v pohorí Parima v oblasti horného Orinoka. Vysokotlakové hadice ťažných zariadení rozrušovali riečne brehy, ortuť otrávila vodu a Indiáni sa začali stávať závislí na predmetoch, ktorými si zlatokopi kupovali nielen ich priazeň, ale aj ich ženy. Časom na svetlo „vyplávala“ tragédia násilia - vystrieľanej osady Yanomamov. Vyšetrovacia komisia vypátrala, usvedčila a pred súd postavila páchateľov. Bolo to vôbec po prvýkrát v histórii, kedy sa zákon postavil na stranu amazonských indiánov a potrestal votrelcov. Vládnym vojskám na brazílskej aj venezuelskej strane trvalo ešte celé desaťročie, kým pomocou helikoptér a neustáleho hliadkovania vyčistila región úplne. Trvalo mnoho rokov až sa gangy garimpeiros stiahli, no teraz sú zase tu.
Tábor je pôvodne indiánska osada. Títo Indiáni poskytujú zrejme azyl zlatokopom a oni žijú z nich. Všade samé odpadky, chatrče indiánov, zlatokopov, sudy s benzínom. Aj mnohí indiáni pracujú pri ťažbe alebo ako zásobovači na rieke. Zisťujem, či sa niekto nebude plaviť hore proti prúdu. Cítime, že musíme čím skôr preč. Jeden obchodník, ktorý tu predáva za mnohonásobne vyššie ceny mi ticho šepká: „Neukazujte sa tu príliš dlho, mohli by si Vás všimnúť kriminálne živly.“ Je čas na odchod. Na nemalý údiv zvedavcov vybaľujeme našu tajnú zbraň - gumový čln s príznačným pomenovaním - Orinoko. Bol to vlastne skvelý nápad pokrstiť Orinoko na vodách orinockých.

Člun Orinoko na Orinoku
Člun Orinoko na Orinoku, foto: Martin Žilka


Loď sme mali predtým možnosť otestovať na mnohých divokých perejách európskych riek, ale aj na umelom kanáli v Čunove. Batohy priväzujeme šikovne za chrbát, aby nám tvorili pohodlné opierky a vyrážame zo zátoky. Naoko lenivý tok veľtoku nám okamžite ukáže, ktoré Orinoko tu bude hrať prvé husle. Bojujeme v proti prúde a pracne sa sunieme z dosahu zlatokopov. Každá loď je naša potenciálna spása, ale možno aj prekliatie. Začína rio-cola alebo loďostop na vode. Chýba nám približne 150 kilometrov k rozvodiu, na miesto zvané Tama Tama.
Druhý deň od Puerto Ayacucha sa začína nádejne. Dobrý je hneď prvý pokus, stopneme rodinku v obytnej kuriáre. Pod strechou im visia hamaky aj pohupujúcimi sa indiánkami a deťmi. Udice, puška, nejaké hrnce a rodinný miláčik - zelený papagáj Loro. Po 15 kilometroch zatáčame k prítoku kde oni ostávajú. Tak si ešte s nimi rozkladáme oheň, keď je už čas obeda. Zakiaľ indiánky chystajú jedlo, chlapi sú úplne happy z testu pre nich neobvyklého gumového plavidla. A Dios amigos a namiesto siesty veslujeme ešte dve hodiny v úmornej horúčave. Ešte z africkej expedície Omo máme na to perfektne overený ochladzovací systém – hodiť sa do vody oblečený. Pirane žerú ľudí aj tak iba ak v hollywoodských filmoch a jediný nebezpečný krokodíl orinocký je tak zdecimovaný, že stretnúť ho by bolo viac šťastie ako smola. Ruskú ruletu s krokodílmi nílskymi sme hrali v Afrike pri ochladzovaní v Omo a bolo ich tam požehnane. Stretli sme ich možno dve tisíc za tie tri týždne. Tam stratégia bola jasná. Ak žiadny nebol na brehu tak aj kalná voda bola „čistá“ šup do vody a rýchlo späť do raftu.
Veslovanie mám rád, aj keď je to často nekresťanská drina. Majstri veslovania sú indiani Maquiritáre, ktorí sa v minulosti dokázali plaviť riekou za obchodom až do jej rozľahlej delty. Prirovnávajú sa právom k orinockým Feničanom. V osemdesiatych rokoch zasa dvoch Kanaďanov napadlo vyplávať z rodného Vinipegu až k Amazonke. Vyštartovali na šesťmetrovom kanoe cez kanadské jazerá, potom sa kúsok preniesli cez rozvodie a po prúde Mississipy až ďalej už len po vodách riek a morí. Tornádami a koralovými útesmi ohrozovaným pobrežím Mexika pokračovali do nepokojnej strednej Ameriky. Raz revoluční Sandinovci, potom opoziční kontras ich takmer popravili v Nikarague a Hondurase. Neskôr ich znovu zase takmer zastrelili „narkomafiáni“ Kolumbie. Viackrát boli okradnutí. Venezuelským pobrežím vplávali cez deltu nahor až sem. V podstate veslovali tri štvrtiny Orinoca od ústia až k rozvetveniu Casiquiáre – pekne proti prúdu. To sú páni Vikingovia. Na Orinoku ich častokrát sprevádzali riečne delfíny a tie sú tu aj teraz a tak si nevdojak na ich príbeh spomínam a rozprávam ho Vševedovi. Táboríme na špičke ostrova, aby sme to nemuseli s tým veslovaním až tak preháňať, lebo týchto „kabrňákov“ už aj tak netromfneme. Lepšie nám je sledovať a dúfať v sporadickú riečnu dopravu. Otravné mušky puri puri nazývané plaga, akože doslovná pliaga - to je tu také malé veľké zlo. Sú pritom naoko tak nevinné ako kvasné mušky. Keď štípu, je to bezbolestné a tak si to ani nevšimnete. Začne to až potom... Svrbí a svrbí a pozná to každý okolo rieky. Než sa spamätáme sme statočne dobodaní. Pracovná doba tohto hmyzu končí po súmraku a potom máme pokoj až do rána. Je to neuveriteľné, ale komárov je málo, hoci predsa nejaké sú. V čiernych vodách Rio Negra vraj už nebudú. Tak tomu chcem veriť...
Do silvestrovského rána sa budím plný nádejí, nádejí v rýchlejší postup než poskytujú naše svaly. Lenže najprv, zdá sa musí prísť asi drina než budú zásluhy. Prúd je miestami tak prudký, že ak trochu vypadneme z rytmu, okamžite sme unášaní prúdom nazad. Časté plytčiny nám postup uľahčujú systémom „Burlaci na Volge“. Plytčiny ale nesú svoje riziko - šliapnutie na jedovatú raju. Domorodci sa ich obávajú viac ako piraní a elektrických paúhorov. Bodnutie ich jedovatým ostňom spôsobuje neskutočné bolesti a následnú gangrénu, odumieranie tkanív. Nemám chuť si to overovať. V plytčinách sa to nimi niekedy len tak hmýri. Pozorne preto kontrolujeme každý krok. Voda je ako tak priehľadná a raje tiež netúžia po našom našliapnutí a v poslednom okamihu sa dvíhajú od piesčitého dna, na ktorom ležia tak nenápadne.
Únavou premožení po hodinách veslovania v proti prúde zrazu počujeme nejaké fatamorganistické bublanie. Prichádza z neidentifikovateľnej diaľky. O hodinu neskôr sa zvuk stáva zreteľnejší a my skúšame uhádnuť, čo za UFO sa to vlní v horúcom vzduchu nad hladinou. Pláva to k nám a je nám jasné, že je to nádej ako sa vyslobodiť z otroctva, čo sme na seba uvrhli. Je jedno, že je to pomalé monštrum. Už je to stále jasnejšie. Je to riečny tanker! Rieka je plná plytčín a bludných balvanov. Kto by to čakal. Stratégia je jasná! Na jeho palubu sa musíme nalodiť! Zaberáme ako o život, lebo naša nádej si vybrala opačnú polovicu širokej rieky. Vieme, že tanker kvôli nám nespomalí.

Na tankeru peřejemi
Na tankeru peřejemi, foto: Martin Žilka


Križujeme Orinoko ako riadená strela. Výkon na maximum, veslá praskajú, začína prenasledovanie nášho „Moby Dicka“. Ak poľavíme - náš „dostavník“ nestihneme. Taká šanca sa nezopakuje. Metre sa skracujú, púšťam pádlo a skáčem po niečom čoho sa nedá chytiť. Stĺpik na priväzovanie lode na prove som minul o centimetre. Hladké, nízka stena, nízka paluba, stále malé šance. Skúšam akýsi krúžok naboku. Moje prsty, zvyknuté na veľkú záťaž z horolezectva sa nestačia ani len zachytiť a krúžok už je preč. Po boku tankera, za našim chrbtom je priviazaný velikánsky kovový čln. Jeho hrozivo vyzdvihnutý predok vyzerá, že nás zoberie pod seba ako otvorená čeľusť vorvaňa. Ak nás dostihne, stlačí nás pod loď a pomelie mohutnými vrtuľami. Vševed vzadu nemôže nič robiť len o život veslovať a veriť mne, ako „harpunárovi“, že urobím rozhodujúci zásah. Posledná šanca, zaberáme len na vonkajšej strane - inak nepustí hladký mantinel lodného pravoboku. V príhodnom okamihu sa katapultujem za poslednou nádejou, nejakým výčnelkom na lodi. Držím!!!
Držím ešte mnoho sekúnd, než sa odvážim situáciu definitívne zvrátiť v náš prospech. Otáčam sa na Vševeda. Je len zopár decimetrov od nemilosrdného „rypáka“ lode. Chýbla sekunda, pol... Z paluby náš boj sledujú ľudia z posádky a okamžite mi podávajú lano. Ukazuje sa že tanker nie je len jeden, ale sú až štyri. Vedľa seba spojené a tvoria teraz jedno široké plavidlo. Tá rýchlosť nie je vôbec taká pomalá ako sa z diaľky zdalo. Silné motory, stovky koní a my sa teraz vezieme. Sláva! Victory!
Dovolenie ostať na lodi sme dostali od ženy na palube. Kapitán spí, tak ho nebude predsa budiť. Bola to pani kapitánová. Pred súmrakom sa kolos dlhý 36 metrov zaparkováva a ideme oslavovať. Kapitán, jeho 14 ročná dcéra, sympatická manželka a jeden z kormidelníkov nás berú na Silvester párty. Nečakaný a taký príjemný obrat. O 18. hodine si predstavujeme ako u nás doma strieľa ohňostroj a šampanské, my sedíme v 32 stupňovej vode Orinoka a strieľa spenené teplé pivo. Oslavujeme tak, ako sa patrí. Dookola iba voda, prales a eufória. Až do Tama Tama na tri dni plavby a máme postarané. Vivat rok 2005!


Foto: Peter Ondrejovič


Plavba našim tankerom Laura Valentína je na výsosť komfortná a príjemná. Vševed si vešia svoju hamaku k ostatným námorníkom a ja som postavil náš malý stan na bočnej palube - nech na nohy „táhne“. Pani kapitánová pripravuje trikrát denne teplú stravu a nás priateľsky zaradila do stavu posádky. Posádku - okrem nás samozrejme - tvoria spolovice Kolumbijci a spolovice Indiáni. Na prove Laury Valentíny – materskej lode obvykle stojí navigátor a znalec rieky No.1 - Indián Sombráno. V rieke plnej nebezpečných plytčín a bludných balvanov používa osvedčený hĺbkový sonar - bambusovú tyč a osvedčenú mapu - svoju hlavu. Pritom kilometre a kilometre je obraz krajiny rovnaký. Prales zľava, prales sprava, občas nejaký ostrov, či zákruta. Suverénne naviguje plavidlá mnoho rokov. Mesiac tam a mesiac spiatky... V podpalubí sú tisíce litrov benzínu, cement a pivo. Nechcem si domyslieť akú ekologickú ranu by spravila do krajiny taká jedna havária. To pivo ešte ako tak. Na ekologické nebezpečenstvo sa ale v južnej Amerike neberú nijaké ohľady. Benzín je krv pre motorové člny a na pivo si Venezuelčania tak zvykli, že pivovary zakladané pred 25 rokmi expertmi z Československa sa absolútne nemusia obávať o odbyt. Cieľom každej plavby sú osady na Rio Negro na úplnom juhu Venezuely.

Pavony
Pavony, foto: Peter Ondrejovič


Naša starosť je teraz sledovať krajinu, fotiť, kúpať sa a baviť sa s posádkou. Pomocným rýchlym člnom, čo nás pri našom naloďovaní takmer potopil, vyrážame každodenne na ryby pre lodnú kuchyňu. Poväčšine sú to čierne či oranžové pirane, ale aj tigrované sumce zvané bagre alebo šablozubé upírie ryby. Ako exkluzívna lahôdka sú to mazané zelené pavony s prekrásnymi pávimi kruhmi na zelenom tele. Občas navštívime indiánske dedinky sporadicky roztrúsené po brehu aby sme videli ako žijú a kúpili ovocie, či tradičný chlieb kasave. Nepáči sa mi miestne rabovanie korytnačích hniezd na piesočných plážach, ale žiaľ, ja to nezastavím. Tankery medzitým napredujú asi 5 km za hodinu a 60 kilometrov za deň. Postup síce pomalý, ale spoľahlivý. Tretí deň večer kotvíme pri ramene, ktorým začína naše dlho očakávané Casiquiáre. Aj napriek tomu, že Orinoko tečie na sever, akousi tajomnou hrou prírody sa tam rozvetvuje a tretina vody sa odoberá na juh – k Amazonke. Tu si poradíme už aj sami. Prúd Casiquiáre nás ponesie pekne nadol.


Foto: Martin Žilka


Tento nezvyklý fenomén – prírodný kanál Casiquiáre bol Indiánom známy od nepamäti. V roku 1800 sa ním plavil vtedy mladý nemecký prírodovedec Alexander von Humbolt, aby sa následne svet dozvedel o prírodnom prepojení povodia Amazonky a Orinoka. V časoch kaučukovej horúčky sa aj tu brutálnym spôsobom prejavila ľudská chamtivosť a okolie Casiquiare sa na čas stalo vyľudnené. Potom sa postupne veľmi pozvoľna osídľovalo, najmä na dolnom úseku 360-teho kilometra toku.
Na jednej z lodí sa porúchal palivový filter a flotila tu má nútenú prestávku. Vysielačkou vojenskej posádky v Tama Tama kapitán objednáva náhradný, ale ten „priletí“ najskôr o niekoľko dní. Pre nás konečne nastáva čas na samostatnú plavbu, na ktorú sme sa znova tešili. Konečne naša loď Orinoko opúšťa definitívne vody Orinoka. Rieka tu má okolo 500 metrov šírky a jej dieťa Casiquiáre ďalších 200. Lúčime sa s priateľmi a hurá za novými zážitkami. Po slávnych stopách Humboltových.
Plavba po malej rieke má svoje kúzlo. Je ako pohyb po veľkej vodnej ploche a potvrdí to každý vodák. Pralesné velikány vytvárajú príjemný tieň a nádherné piesočné pláže sa ponúkajú na rybačku. Čas máme však len večer a cez obedňajšiu krátku siestu. Na každú noc si vyberáme nejaké prekrásne pláže, romantické kempovanie pri ohni a príbehy, ktoré prežívame najradšej na sebe. Vynárajú sa spomienky na budúcnosť v nových plánoch, veď kedy už má človek toľko času ako za dlhých tropických večerov.
Mnohé pláže sú miestom, kde vodné korytnačky zahrabávajú svoju znášku vajíčok. Práve preto v tomto období sú domorodci celej Amazónie posadnutí rabovaním ich hniezd. Takmer každé hniezdo je ľahko odhaliteľné „vďaka“ stopám ktoré korytnačia mama zanechá v piesku. Ceny benzínu vo Venezuele sú tak nízke, že každý, kto už má závesný motor, tak križuje rieky na veľké vzdialenosti od svojho domova. Puška je samozrejme vždy poruke, lovecká vášeň je domorodcom vrodená. Sme z toho trochu smutní a aj sklamaní, lebo počas plavby sme neuvideli ani jedinú opicu, ani jediného kajmana. To je realita džungle, o ktorej sme dúfali aká len bude panenská. Mnohé lokality v dobytkárskych savanách Los Llanos sú na zver podstatne bohatšie. Tam závisí od majiteľa aký postoj má k prírode a čo dovolí svojim ľuďom. Tam som často zažil brehy plné kajmanov, anakondy a nekonečné množstvo vtáctva. Hojné tu sú aspoň ružové delfíny „toníňas“ vďaka tomu, že tu panuje jedna spásna povera. Kto vraj konzumuje mäso delfína stáva sa neplodný. Raz sme na padnutom strome spozoroval tri veľké pokojne driemajúce telá. Obrovské amazonské vydry. Prestali sme veslovať a voda nás doniesla až k nim.

Amazonské vydry
Amazonské vydry, foto: Martin Žilka


Zvědavá amazonská vydra vedle člunu
Zvědavá amazonská vydra vedle člunu, foto: Martin Žilka


Také stretnutia milujem. Vydry sú detsky zvedavé, ale aj nerozumne odvážne. Vykukujú z vody kúsok od člna, na čo by v prípade čarostrelcov doplatili životom. Našou zbraňou sú fotoaparáty a tešíme sa z každého dobrého zásahu. Vševed sa zameriava na bohatý makrosvet kvetov a hmyzu. Je profesionálny fotograf, ale v prírodnej fotografii sa stále učí. Nad riekou z času na čas elegantne preletia dvojice veľkých papagájov ara, alebo uškriekaných zelených amazoňanov. Trblietavé modré motýle alebo kolibríky, rybáriky tu nazývané Martin pescador, to sú skutočné drahokamy, oživujúce zelené pozadie všade prítomného pralesa nad kalnou hladinou rieky. Učíme sa byť v strehu a pritom a celé hodiny veslovať.
Prekvapenie, ktoré sme vôbec nečakali sú skalné rytiny - petroglify. Nízky žulový ostrov je posiaty bravúrnymi skalnými abstraktnými obrazcami dávnych obyvateľov. Pravé a tajuplné symboly, fantázia na úvahy. Ako staré asi budú? Možno stovky, možno tisícky rokov. Čo je horšie je, že tok Casiquiare je o polovicu pomalší ako malo mocné Orinoko. Naše predpoklady o denných dávkach sú nabúrané. Posun o 30 kilometrov za deň nestačí. Dávame prvú 24 hodinovku „ Le Mans“. Cez deň veslujeme spoločne, v noci po jednom a druhý spí natiahnutý v člne.. Už samotný spánok v pohybujúcej sa lodi je niečo, čo sme doteraz nevyskúšali, a je to príjemná skúsenosť. Úžasná je nočná plavba pod hviezdami v majestátnej zvukovej kulise nočného pralesa. Pripadám si ako Tom Sawyer na Mississippi. Tmavá stena vysokých stromov a svetlo hviezd, odraz ktorých sa trblieta v absolútne kľudnej hladine. Škoda narúšať atmosféru pokoja noci, žiadne umelé svetlo čelovej lampy. Znenazdajky sa ticho noci naruší. Ako v dobrej detektívke zvuky lámaného dreva a praskanie padajúceho obra, čo drtí všetko okolo seba. Pralesný velikán dokončil svoj stáročný život. Majestátne praskanie dreva a trhanie povrazov lián mi pripomína katastrofu stroskotania námornej plachetnice na útesoch. Všetko trvá len pár sekúnd a ticho noci pokračuje až do rána, kedy zo škrekom vstávajú prvé kŕdle hlučných papagájov.
Spočiatku bolo Casiquiáre prázdne, úplne neosídlené. Prvú osadu Indiánov Kuripaco sme navštívili až tretí deň plavby, zato sme každý deň stretli nejaké migrujúce rodiny na rodinných motorových kuriarách. Bolo im humorné, že „bohatý gringos“ veslujú takú dlhú vzdialenosť sami, čo ani oni už dávno nerobia.

Lodní kočovníci
Lodní kočovníci, foto: Martin Žilka


Pred pádom venezuelskej stability v decembri 2000 tu jazdili z času načas motorové člny po okruhu Orinoko - Casiquiáre – Rio Negro - Atabapo. To je slávna trasa Alexandra von Humbolt z roku 1800 a dovtedy bývala obľúbená nemeckými turistami. Mne ďalší Európania nechýbajú. Dosť na tom, že sme tu stretli na výlete americký manželský pár. Pracujú v La Esmeralde nad rozdvojením Orinoka ako misionári. Misionári, či už protestantskí a či katolícki už „nelovia“ nové ovečky, skôr si obriaďujú tie, ktoré im ešte zostali. Podľa súčasných zákonov nestačí im kázať v španielčine, dnes sa vyžaduje kmeňový jazyk. Manželia si vyrazili na rybačku, za väčším kľudom a inými druhmi rýb. Dve hodiny s motorom to čo nám trvá dva dni s veslom v ruke. Ešte šťastie, že ma to veslovanie baví a prales navôkol sa stále mení a niekedy prináša krásne prekvapenia. Takým bola naposledy obrovská do vody zrútená „seyba“ Je to ten najgigantickejší strom pralesa a tu taký jeden leží vo vode ako zábrana proti tankom. Jeho tridsaťmetrový rovný kmeň má priemer troch metrov a korene sé tak bizardné že neodoláme a fotíme.
Tretí deň na Casiquiáre sme narazili na ostrovnú usadlosť Curipakov – Momony. Vítajú nás deti, ale nie sú to žiadne ušmudlané Indiánčatá, také ako poznám z orinockej delty. Nahodené v čistých tričkách, džínsoch ,všetko in, jak z katalógu. To teraz my môžeme mať ten pocit bezdomovcov. Čoskoro pochopím, je tu návšteva. V spoločenskej miestnosti sa odbavujú služby božie. Kazateľom je tiež Indián. Plaví sa po rieke a navštevuje svoje ovečky. Decká sú veselé, skúšajú veslovať s nezvykle dlhými plastovými veslami na našom plavidle a krútia sa na všetky strany. Príjemné je aj stretnutie s dospelými. Požiadali sme o nejaké ovocie a prikúpili velikú tortu kasave. To je obrovská placka suchého Indiánskeho chleba z múky yuky. Po tom, čo sme nešťastne namočili časť našich potravín a dokŕmili ryby, už to vyzeralo na zníženie prídelu stravy. Tak sme teda dúfali, že si prilepšíme. Ryby a niečo od domorodcov.
Na rošte nad ohniskom sa zaúďujú aj veľké množstvá nejakých pomačkaných bobulí.. Pýtam sa či môžem skúsiť a oni na to, že sú to vajíčka. Takže takto sa „konzervujú“ sezónne nadbytky. Kuripakos majú prehľad o svete a tak obdivujú fotky. Moja osvedčená stratégia, je ukázať domorodcom najzaujímavejšie fotografie z prírody, nafotené na minulých výpravách. Napríklad povrch stolovej hory, divoké pereje, 5-metrové anakondy, kajmany, ktoré oni usilovne tu už vyhubili. Absolútny šlágrom je ale albumík fotografií z tradičnej Afriky od rieky Omo. Prírodní Afričania, o ktorých pravdepodobne ani netušili, že existujú. Tanieriky v ústach, samopaly v rukách. Svalnaté čierne telá zdobené farebným pomaľovaním, nápadité účesy a nahota vôbec. Im tu misionári vysvetľujú, aké je nesprávne byť v svojom prostredí prirodzený a teraz obdivujú akí zvláštni a nádherní ľudia, možno podobní ako oni sami, než boli scivilizovaní. Obrázky kolujú z ruky do ruky. Kto vie, možno sami neskôr pochopia hodnotu svojho folklóru, svojich miznúcich tradícií, ktoré krok za krokom vypúšťajú zo svojho sveta z vlastnej túžby, ale aj pod tlakom nového okolitého sveta, ktorému sa chcú podobať.
Ďalšie dva dni sa na nafukovacej palube „Orinoka“ ukrutným veslovaním nezadržateľne blížime k vytúženým Yanomamom. Nachádzame však dve opustené osady. Sú to migrujúci národ a nikdy nie je isté ako dlho zotrvajú na jednom mieste. Prales sa vyloví a oni sa presunú sa na iné miesto odkiaľ odišli niekedy predtým a tak sa to opakuje. Málokedy ostávajú niekde dlhšie ako 9 mesiacov. Dúfame, že ich nájdeme na poslednom mieste, ktoré nám označili ich susedia Kuripakos.
V noci sa dá už spať aj bez moskytiéry, pretože do „bielej vody Casiquiáre pritekajú čierne prítoky. Humínové kyseliny rozpustené vo vode s PH nižším ako 5 vytvárajú prostredie nevhodné pre vývoj lariev. Už z Národného parku Canaima mám vyskúšané, že takéto prostredie komárom ani muchšičkám puri-puri nevyhovuje. Máme z toho radosť, lebo ešte máme dosť dobodané ruky z minulých večerov. Raz, keď tak táboríme na brehu, hlbokou nocou sa blíži zvuk motora. Schovávame foťáky aj peniaze za stromy v tmavom lese. Rýchle prihadzujeme na ohnište, ale zvuk sa drží od nášho brehu. Chceme, aby nás jasne videli a nepokladali nás za vojakov. Noční plavci sú skoro určite clandestínos - ilegálni zlatokopi a smerujú pod Yapacanú. V okamihu, kedy sa zjavili spoza ohybu rieky otáčajú loď a prechádzaju na opačnú stranu. Je pre obe strany lepšie vyhnúť sa stretu. Mohli by nás považovať za jednotku guardia nacional a spustiť paľbu. V takýchto chvíľach sme boli v zvláštnom napätí. Pri odchode z kempu pod Yapacaná nás obchodník Ernesto varoval - son gentes malísímos - sú to nebezpeční ľudia. Pohybujú sa ilegálne v cudzej zemi, pracujú so zlatom a nosia zbrane. Dopadli sme dobre. Nestoja o nás a ani my o nich.

Paso del Diablo
Paso del Diablo, foto: Peter Ondrejovič


Paso del diablo - diablovo sedlo. Je zvláštne, prečo sa miesto na rieke pomenovalo podľa horskej terminológie. Pre veľké lode ako boli naše tankery nie je tento slalom balvanov a plytčín jednoduchá záležitosť. Zradné prúdy sú na takýchto miestach nebezpečné pre každé plavidlo, nie však pre našu raftovú špecialistku. Práve tu sa na hladine zjavilo plavidlo, bol to rybárčiaci mládenec na dlabanej kanoe. Konečne. Čakal by som charakteristické črty Yanomamov - misionársky strih vlasov, rulička tabaku v puse. Mladík je ale oblečený a tak som trochu sklamaný. Rozumie španielsky. Chlapec sa poteší darčeku – rybárskemu háčiku a my správe, kde hladať ich osadu. Budeme musieť vplávať do ústia neďaleko veľkého prítoku. Naši Yanomami sú teda blízko. Po čase prales redne a ukazujú sa polia domorodcov. Na plochom skalnatom brehu sa okolo vody sa ozýva radostný vreskot detí. Vyvádzajú na brehu, skáču rybičky a kotrmelce, člnkujú sa na kanojke.

Rodina indiánů Yanomami
Rodina indiánů Yanomami, foto: Peter Ondrejovič


Hlavou mi blysne spomienka na rovnaké detstvo pri Váhu. Jedna loďka s tromi šarvancami nám vyráža v ústrety. Neviem, kto sa teší viac - či oni, či my. Ani sa nenazdáme berú si naše pádla a dostávame ich krátke. Skúšajú aj nášu nezvyklú loď. Z kanoiky mladíkov nám jeden a druhý hneď skáču na palubu. Detská na brehu skáču do vody, radujú sa z nášho príchodu. Onedlho sa to iste rozkríklo a prichádzajú aj prví dospelí indiáni. Veľa mladých ľudí, matky z deťmi, mladí muži. Z vysokého brehu nás v tieni mangovníku pozorujú starší muži. Veľká osada Ironavue je práve tu. Konečne polonahí prírodní ľudia, ľudia pralesa.


Foto: Martin Žilka


Yanomami patria bezpochyby k najstarším Američanom. Ich predkovia prišli z Ázie pred 30 tisíc rokmi. Neskôr boli vytlačení inými modernejšími indiánskymi populáciami do najnehostinnejších oblastí. A teraz sme tu s nimi. S tým rozdielom, že my by sme bez zásob prežili v pralese sotva týždeň. Aj keď mnohí muži majú tričká a šortky, sú to rýdze deti prírody. Behom týchto 30 tisíc rokov si oni udržujú svoju prastarú kultúru. Lovia v pralese lukom a šípom, veria svojim dobrým i zlým duchom pralesa.

Nezakrývajú údiv a záujem s nečakanej návštevy.Prekvapuje ich, že prichádzame bez motora tak isto ako oni sami.
Nadväzujem rozhovor s mnohými. Mladí muži vedia španielsky. Nečudo, sme na pokraji ich rozšírenia. Neďaleké Casiquiáre je, aj keď sporadicky, dopravná trasa. Je jediná stovky kilometrov na východ aj západ. Ohromení našim ľahkým nafukovacím člnom nás komplet zo všetkých strán obkolesujú. Podaktorí skúšajú ako funguje naše Orinoko, ostatní s veľkým záujmom pozerajú fotky, ktoré som im podal. Samozrejme, že aj tu domorodí Afričania vzbudzujú maximálny obdiv. Yanomani si najviac zo všetkých venezuelských indiánov uvedomujú svoje staré tradície a neopúšťajú ich. Aspoň podstatne menej ako ich susedia Curipacos, Baré, Makiritaré, Piraoa a tak podobne. Využívame chvíle nenútenej prirodzenosti a fotografujeme. Dvaja mladíci sa nám predstavili svojimi španielskymi menami Miguel a Pedro. Pravé Yanomanské neprezrádzajú aj keď sa ich na ne pýtam. Aj keby sme ich vedeli, nesmeli by sa povedať nahlas. Hekurá - zlý duchovia pralesa by im ľahko potom mohli ublížiť. Ani fotenie nie je dovolené. Neviem, či je to kvôli kradnutiu duše ako sa z obľubou prezentuje v cestopisnej literatúre, skôr ale už vedia, že foto je biznis.

Mladá indiánka
Mladá indiánka, foto: Martin Žilka


A tak ja komunikujem na všetky strany a Vševed si nenápadne fotí. Taká je momentálne moja nevýhoda, že poznám jazyk. Čoskoro prestávame byť zaujímaví a život na brehu sa vracia do normálnych koľají. Z opačného brehu prichádzajú dve dlabané kanojky plné tých, čo sa vracajú z políčok. Mladé maminky s plným poprsím kúpu nemluvňatká, babičky s ovisnutým vyberajú deťom parazitov z vlasov. Nikto sa neponáhľa a ani my, zrazu. Krásny pocit. Miguel nám navrhuje návštevu osady, ktorú z rieky nie je ani dobre vidieť. Príjmam, ale viem, že to nebude zadarmo. Dary sú normálna vec aj pri návštevách priateľov na celom svete a my sme sa na to aj pripravili. Opúšťam Vševeda a idem dojednať podmienky návštevy do „rokovacej haly“.

Rokovací chatrč
Rokovací chatrč, foto: Martin Žilka


Osadu Ironawe netvorí typická uzavretá kruhová stavba zvané šabono. Do elipsy sú ale usporiadané domky s palmovými strechami až do výšky malých Yanomamov. Žiadne steny, žiadne súkromie. Každá rodina má ale svoje ohnište. V hamakách sa pohupujú tí, ktorí práve nepracujú alebo ktorých nezaujímal náš príchod po rieke. Indiáni majú záujem o naše potraviny, mačetu a tiež peniaze. Veci, ktoré budú pre celú komunitu. Sme na to pripravení a vykladám množstvo rybárskych háčikov, nejaké súkno a prisľúbim aj všetky zvyšné potraviny. Do San Carlosu je to už len tri dni veslovania a lietadlo nám letí za štyri dni. Nato Indiáni potrebujú peniaze, zavše si tiež zájdu nakúpiť plechové nádoby, háčiky, korálky. Po dohodnutom vstupe schádzame k rieke pre Vševeda v indiánskom oblečení. Deti mu už lozia po hlave zatiaľ čo esperantom ruky nohy koketuje s plachými dievčatami a stále si mimochodom fotí.
Do osady vstupujeme aj s našimi drahocennosťami. Yanomami takmer menší ako lodný vak nahádzaný halabala, ktosi ochotne berie, tak ako aj ostatné. Naše bohatstvo je ochotne odnášané. Smer je osada na vysokom brehu. Radi nám pomáhajú s našim nafukovacím člnom, veď také čosi ešte nevideli. Najradšej by si ho tu nechali lebo v osade si naň pohodlne a mäkúčko mnohí usadajú. Kapitáni rozdeľujú dary podľa nejakých nepísaných, ale zaručene čestných pravidiel. Zopár žien a malých krásavíc sa medzičasom slávnostne pomaľovalo červeným farbivom onoto.


Foto: Martin Žilka


V nose a perách majú vkladané biele paličky zvané Hi Hi. Je úžasné, že kmeň obývajúci tak rozsiahle teritórium s množstvom viac menej izolovaných skupín má na celom území takmer rovnaké zdobenie, zvyky, jazyk, zbrane. Dávno som ich takýchto poznal z literatúry, či zriedkavých dokumentov. Podľa vedeckej teórie Yanomami pochádzajú z línie prvých prisťahovalcov na americký kontinent. Behom týchto 30 tisíc rokov udržujú svoju prastarú kultúru. Odmietajú úspešne to, po čom všetci ich indiánsky susedia prahnú. Je to ten uniformný a možno hodne aj bezduchý životný štýl neindiánskych obyvateľov Venezuely, Brazílie alebo hocijakých iných krajín, kde ešte prežívajú poslední obyvatelia starých čias. Civilizácia z nich postupom času vytvorí už ničím neoriginálnu ľudskú populáciu, podliehajúcu neúprosnému tlaku konzumu. Som na miestach, po ktorých som túžil. Chcel by som prežiť s týmito deťmi pralesa aspoň niekoľko dní. Ísť tak do pralesa na lov, vojnové chodníčky. Alebo sa zúčastniť tajomných magických rituálov. Vyskúšať si mimo zmyslový zážitok po vdýchnutí halucinogénnej drogy epaná. Spoznať silné duševné stavy. Indiánski muži sa dokážu v mimo zmyslovom ošiali stretnúť obávanými duchmi pralesa. Tu môžem len snívať, táto „výsada“ bola umožnená doteraz len málo cudzincom. Šokujúci je životný osud brazílskeho dievčaťa Heleny Valerovej, ktorá ako unesená prežila s Yanomanmi už ako jedna z nich, 20 rokov života. Ona prvýkrát poodhalila tajomný život pralesných ľudí pred 50 rokmi.


Foto: Martin Žilka


Ten život naoko podobný sa dnes mení. Aj keď u Yanomamov podstatne pozvolnejšie. Naposledy sa podarilo do ich života preniknúť antropologičke Florinde Donnerovej, ktorej mimoriadnu knihu Shabono si po večeroch čítam tu, počas tejto plavby k nim samotným. Fandil by som si ak by som si nahováral, že som niečo vyskúmal. Možno to nie je už dnes ani treba a je lepšie nechať prírodných ľudí bez nášho, im cudzieho vplyvu. Oni nás nepotrebujú. Avšak oni sú súčasťou toho miznúceho sveta, a to, že my sme tu, že ich zdokumentujeme prostredníctvom našich fotografií, aj možno nabudúce prostredníctvom tohto príbehu. to môže prispieť k uvedomeniu ľudstva aký klenot sú títo ľudia, táto ich neskomercionalizovaná zem a svet v ktorom žijú. Ešte dnes, kedy je to možné, lebo zajtra, zajtra môže byť už všetko inak.
Indiáni sú obdarení, my sme čo to pofotili a čas nás tak či tak súri pokračovať. Na rozlúčku im vymieňam moju pamätnú sekeru, tú z Auyán Tepuí. Pred rokom sme sa s ňou presekávali vertikálnou Amazóniou. Keď sa mi nešťastne podarilo zrúťiť sa 25 metrov do rokliny Diablovho kaňonu mal som ju uviazanú na sľučke na tele. Táto sekera mi preťala náhrdelník a len rozsekla ruku. Teraz ju tu vymieňam za prekrásne šípy a obrovský praveký luk. Za peniaze sme kúpili aj ďalšie tri luky a nejaké šípy. Okrem silných dojmov si teda odnášame aj hmatateľný kúsok z toho ich miznúceho sveta - veci, ktoré symbolizujú týchto lesných lovcov a nie len lovcov. Oni sú aj bojovníci a ich šípy sa máčajú do jedu kuráre v ich večných kofliktoch.

Rozloučení s indiánskými dámami
Rozloučení s indiánskými dámami, foto: Martin Žilka


Dni nasledujúcej plavby nadol do San Carlosu už neprináša žiadne mimoriadné stretnutia. Stretávame ďalšie osady iných kmeňov. Avšak všetci ostatní indiáni na rieke prijali už civilizovanú podobu. Nesie nás rieka, tá rieka, ktorá každým novým prítokom rastie, aby neskôr skončila svoju púť najprv čiernych vodách Rio Negra a potom v mohutnom toku kráľovnej rieky - v Amazonke.
Vraciame sa. Už letíme naspäť. Ten let nás stál len približne toľko, čo plavba so zlatokopmi. Dve hodiny nad zeleným kobercom pralesa si na vlastné oči uvedomujeme ten úžasný priestor i to, že aspoň tu existuje ešte svet málo porušenej divočiny, aspoň tu pod našimi krídlami. Všade inde v trópoch pralesy miznú šialeným tempom a tu, pod našimi oknami sa javí divočina zatiaľ stále taká nedozerná. Želám si v mysli, nech tu príroda taká aj zostane. Pre nás, pre naše deti a najmä pre seba samú. Príroda pre svojich vlastných obyvateľov, lebo príroda ľudí nepotrebuje. A ak, tak len pre obdiv tohto Božského diela.
Opäť končí jedno veľké neznámo trochu voňajúce dobrodružstvom, prekážkami a novým poznaním. Výzva, ktorej sa nedalo mnoho rokov odolať. Nie všetko je zodpovedané, nie všetko sa podarilo, ale aspoň sme to skúsili. Možno sa raz podarí aj viac.

Nádherné Orinoko. Hoci som nikdy nedostal do rúk Verneovku s týmto voňavým názvom, aj tak, aj napriek tomu sa ešte veľmi dávno v mojej chlapčenskej duši zahniezdila túžba objavovať tajuplný svet exotickej juhoamerickej divočiny. Orinoko – to meno je akoby z ríše fantázie. Vzrušujúce predstavy a mnoho rokov očakávaní. Sila prírody, odľahlé priestory, tropické kráľovstvo divočiny a v neposlednom rade Indiáni...


Foto: Martin Žilka







[Akt. bodový průměr: 0,00 / Počet hlasů: 22] 1 2 3 4 5

| Autor: Peter Ondrejovič | Vydáno dne 02. 11. 2006 | Počet komentářů: 0 | Přidat komentář | Informační e-mailVytisknout článek
| Zdroj: Peter Ondrejovič - Becko

Našli jste ve článku chybu, nebo překlep? Budeme vděční za upozornění. Napište nám. Děkujeme

Související články:
Ben Nevis (30.10.2016)
Zemětřesení v Nepálu (08.05.2015)
Vzpomínky na Ecuador (03.10.2012)
Přechod Kangčendžengy (26.11.2010)
Na běžkách po Grosser Zschandu (11.03.2010)
Tadžikistán - přechod centrálního Pamíru II (14.01.2010)
Labyrint Velké Hejšoviny (10.01.2010)
Tádžikistán – přechod centrálního Pamíru I (08.01.2010)
Databáze treků (15.09.2009)
Liechtensteinklamm (11.06.2009)
Hardangervidda (27.05.2009)
A pak že nerostou!! (01.04.2009)
Přechod Velké Fatry (25.03.2009)
Cestou necestou po Polárním Uralu (03.10.2008)
Geysir (29.07.2008)
Nízké Tatry v zimě (16.02.2008)
Pururambo (27.09.2007)
Musala (23.07.2007)
Altaj 2006 (24.11.2006)



K tomtu článku nebyl doposud přiřazen žádný komentář!

Vložení nového komentáře

Nový komentář nemá souvislost s jinými komentáři. Chcete-li odpovědět na existující komentář, najeďte si na něj a klikněte v jeho hlavičce na slovo Reagovat

Jméno (přezdívka): 
E-mail: 
Titulek: 

    

V rámci komentářů nelze používat tagy HTML.

Pro vložení tučného textu, odkazu nebo e-mailové adresy využijte následující značky:
[b]tučné[/b], [url]http://www.domeny.cz[/url], [email]jmeno@domena.cz[/email]

horyinfo.cz je mediální partner Českého horolezeckého svazu
hledej
Horoškola
nové cesty
komentáře cest
nejčtenější cesty
nejkomentovanější
nejbližsí akce
07.06.2019 - 08.06.2019
SP Vail /(B)

Oznámení o akcích posílejte redakci
anketa
Chceš mít trvale zimní, nebo letní čas?

zimní (308 hl.)
 
letní (258 hl.)
 
je mi to jedno (228 hl.)
 

Celkem hlasovalo: 794